Často mi v koučingovom kresle ženy rozprávajú, aké túžia byť mamy. V reálnom živote sa však ich túžby neplnia. Zažívajú frustráciu, ktorá môže prerásť do vyhorenia. Od momentu keď som sa stala mamou ja, tiež som túžila byť tou najlepšou mamou pre svoje dieťa.
Po čom som túžila?
Chcela som byť mama, ktorá ráno vstane s úsmevom na tvári. Užije si krásne ráno so svojimi blízkymi. Pocit šťastia a naplnenia jej pretrváva celý deň. Navarí svižne chutné a zdravé jedlo, zmákne oprať, upratať, tvoriť príjemný domov. Zároveň hrať sa s deťmi, vymýšľať pre nich program, ktorý zabaví a aj niečo naučí. S láskou prečíta rozprávku a uloží do postele. Je proste pohodová, láskavá, starostlivá, prijímajúca, milujúca, rešpektujúca, kreatívna a nekonečne trpezlivá. Ak by som k tomu pridala parametre v ostatných rolách, ktoré ako žena mám, bola by z toho hrubá encyklopédia.
Čo bola realita?
Chvíle s deťmi som si nevedela reálne užiť. Pri množstve ich požiadaviek na mňa a mojich požiadaviek na seba voči nim, som mala zahltenú myseľ. Ak som aj zoznam úloh absolvovala celý, padala som únavou a nie s očakávanou emóciou radosti. Vinila som sa, že to nezvládam. Cítila som sa frustrovaná, unavená, smutná, nahnevaná, emočne nestabilná. Snaha o to, aby to bolo lepšie, ma ešte viac vyčerpávala. Moja vytúžená „mama“ sa vzďaľovala. Držanie sa tejto predstavy ma od seba samej ešte viac odpájalo. To spôsobilo, že som zabudla na svoje potreby. Na to všetko čo mi robí radosť, vyživuje ma. Keď prišiel kompliment zvonku, o tom ako to zvládam, necítila som sama voči sebe uznanie. Ja som nechápala prečo. Veď sa tak snažím. Tušíte už, čo mi bránilo v tom, aby som sa mohla stať tou vytúženou mamou? Bola som to primárne ja sama.
Čo mi bránilo byť vytúženou mamou?
Možno si niektorá poviete, čo je to za hlúposť. No bola som to ja sama. Presnejšie povedané JA s mojimi filtrami vnímania, vzorcami, presvedčeniami, sabotérmi. Napríklad jeden sa volal „Všetko musím zvládnuť sama“, druhý „Pokiaľ nie je všetko hotové, nemôžem si oddýchnuť“, tretí „Keď vyhoviem deťom, bude pokoj“. Čo v praxi spôsobovali? V bežnom dennom živote som mala problém, požiadať o pomoc. Preťažovala som sa. Potrebovala som mať veci nie dosť dobré, ale perfektné. Nevedela som ako si nastaviť zdravé hranice voči svojim blízkym. Možno sa pýtate, kde sa tieto vzorce vzali. Primárne v detstve. Náš nervový systém, na čele s mozgom navnímali aký bol život, ako sa riešili bežné aj menej bežné situácie, aké bolo správanie rodičov, blízkych, aká bola doma atmosféra, emócie. Podstatná väčšina z nás, potom vo svojom živote podvedome hľadá, resp. pritiahne podobné. Každý z nás je iný. Každý sa rodíme s inými autentickými talentami. Vnímaním života okolo nás hlavne v detstve ich však prekrývame niečím, čo nie je naše.
Zažili ste situáciu, keď ste niečo nejakým spôsobom urobili, no v sekunde ste si pre seba povedali. „To čo/ako som urobila? A cítili ste, že to malo byť inak. A možno ste si aj povedali, že to urobíte nabudúce inak, ale nestalo sa. Často je to naše pod kožu vžité automatizované správanie, ktoré nevieme vedome na povel ovládať. Vyžaduje to tréning, vychodiť novú doposiaľ nepoužívanú cestičku v našej hlave, aby sa nové správania stalo bežným.
Čo mi pomohlo?
Klasický koučovací výcvik, som absolvovala 3 roky pred vyhorením. Vedela som pomenovať ako to mám a ako to túžim mať. Nestačilo to k efektívnemu zavedeniu zmeny, niečo ma držalo. Bola som čerstvou absolventkou terapeutického výcviku. V ňom som pracovala s viacerými traumatizujúcimi situáciami z minulosti. Vedela som čo ma držalo, no nevedela som sa odraziť. V stave akútneho vyhorenia mi však pomohla, kombinácia týchto prístupov. Hodiny investované do sedení s mojou celostnou koučkou a do sebakoučingu, mi pomáhali postupne vidieť nefunkčné vzorce, pomenovať ich. Pochopiť prečo sú, prijať ich a následne pustiť ich. Zastabilizovali ma, moju sebahodnotu. Pochopila som, že taká mama aká som, som dosť dobrá mama. Vytvoril sa tak pevný základ a pomohli mi postupnými krokmi realizovať vytúženú zmenu. A zmeny sa dejú stále, aj dnes. Žijem vďaka tomu ľahšie.
A ako vyzerajú moje vzorce spomenuté vyššie dnes?
Som všímavejšia voči sebe, voči svojim potrebám, voči ostatným. Cítim menej tlaku, viac si život a rodičovstvo užívam. Náročnými situáciami prechádzam ľahšie. Naučila som sa nastaviť hranice voči deťom, blízkym. Dokážem požiadať o pomoc. Úlohy doma si delíme. Deti sú zapojené do úloh, ktoré vo svojom veku zvládajú. Večer si idem ľahnúť skôr, keď som unavená. Aj keď doma ostal neporiadok. Nemusí byť každý deň teplá večera v podobe eko bio raw. Trávim hodnotnejší čas s deťmi. Nie čo do kvantity ale do kvality. Vedome s nimi. A keď sa okolnosti vyvinú tak, že nestíhame, deti idú do škôlky neučesané alebo bez umytých zubov.
Pozor, nedeje sa to v dokonalosti. Slnko nesvieti celý deň. Ani každý deň. To by naša zem pravdepodobne neprežila. Život sa deje, rodičovstvo sa deje. No už sa o deje v stabilite a v ľahkosti. V láskavosti k sebe a k ostatým. S vďačnosťou za to, ako to je.
Dnes som si dovolila Vás ponoriť trochu do hĺbky procesu zmeny u mňa a u klientov, ktorým sa venujem formou celostného koučingu. V ďalšej časti s Vami budem zdieľať aké kroky a praktické cvičenia Vám môžu pomôcť k zmene spoločných čŕt a predpokladov, ktoré vyhorení rodičia zväčša majú.
Comments